bannernový.png

Thalía odhaľuje svoju dušu, zdieľa bolesť


Nie je tajomstvom, že Thalía ochutnala med lásky a úspechov, ale rovnako si prežila aj chvíle veľkej bolesti. Thalía vyrástla vo svetlách reflektorov a teraz hovorí viac o svojom živote. Čo verejnosť možno nevie je to, čo sa odohrávalo v hlave 6 ročného dievčatka, malej Thalíe, keď jej zomrel otec a ona ostala v šoku, že celý jeden rok zo seba nevydala ani hlásku. Alebo jej pocit viny v roku 2002, keď jej uniesli sestry a ako to celé zvládla. Alebo o tom, ako jej manžel Tommy Mottola dobil jej srdce. Vo svojej novej knihe "Cada día más fuerte" (Každým dňom silnejšia) speváčka a herečka odhalí svoje najväčšie osobné boje a zároveň aj to, čo považuje za svoje najväčšie požehnanie: Tommy Mottola a ich dve deti - Sabrina Sakae a Matthew Alejandro. ,,Je to veľmi intímna kniha, kde sa vystavujem tisíckam ľudí, kde neexistuje maska, kde neexistuje kút, ktorý by som nechala ukrytý," povedala Thalía minulý stredu v exkluzívnom rozhovore pre The Associated Press. So svojimi dlhými vlasmi, s minimálnym make-upom a bez akýchkoľvek doplnkov, hovorí hviezda o ďalších kapitolách jej života, pospájanej smiechom, ale aj plačom pri spomienke na svoju matku Yolandu Mirandu, ktorá zomrela len mesiac predtým, ako Thalía porodila svojho syna. ,,Môj život je krásny," zhrnula Thalía, ,,každý okamih zo mňa robí silnejšieho človeka, človeka gladiátora." Tu si môžete prečítať rozhovor.
 
The Associated Press (TAP): Čo ťa viedlo k napísaniu tejto knihy, práve v tomto okamihu tvojho života?
 
Thalía: Je to okamih, v ktorom sa cítim istá sama sebou, veľmi akceptovaná, veľmi pokojná a spokojná s vecami, čo som urobila vo svojom živote, tak po osobnej aj profesionálnej stránke a myslím, že je dôležitý čas podeliť sa s mojím príbehom, so svojimi dobrými, ale aj zlými zážitkami so všetkými ľuďmi ... a pokúsiť sa mojimi skúsenosťami podporiť druhých.
 
TAP: Sprístupňuješ šťastné témy, ako tvoj úspechy, tvoje manželstvo, tvoje deti, ale tiež sa ponáraš aj do tém veľmi bolestivých. Aké ťažké pre teba bolo urobiť cestu do minulosti?
 
Thalía: Otvorila som sa, bola som veľmi zraniteľná. Bolo to veľmi ťažké dať svoj život na papier, bol to veľmi intímny proces, veľmi psychologický, ale zároveň to bolo veľmi oslobodzujúce. Bolo to ako upratovanie v skrini, ako upratovanie v dome, ako zhodiť stenu, otvoriť nové priestory. Bolo to veľmi osviežujúce pre môj život. 
 
TAP: Cítiš, že si postúpila katarziu (vnútornú očistu) touto knihou?
 
Thalía: Áno (smiech). Určite som postúpila očistu v niektorých témach, ktoré som nechcela preberať, v ktorých som sa nechcela toľko hrabať. Táto kniha mi priniesla príležitosť skutočne zachrániť sa ako ženu, ako človeka, ako dievčatka, ako umelkyňu a pomohla mi k reštrukturalizácií po stránke mentálnej, psychickej, fyzickej, duševnej a ostať čistá, byť pripravená na nové dobrodružstvá v mojom živote.
 
TAP: Ktoré boli tie najťažšie témy? 
 
Thalía: Myslím, že môj život všeobecne, pretože ako každý iný človek, mám svoje úspechy a pády, veľa svetlých momentov, ale aj veľa tmavých. V mojom prípade cítim dva extrémne momenty: príliš dobré a príliš zlé. A pomyslela som si, že je to príležitosť pre mňa ako človeka rásť, učiť sa, zdieľa tieto príbehy a tiež aby si niekto povedal: ,,Je tu príležitosť cítiť sa dobre, aj napriek tragédii, je tu šanca zmeniť, alebo obrátiť smútok, bolesť, samotu, osamotenie, smrť, šanca na pozitívnu skúsenosť pochopenia a duševný rasť. 
 
TAP: Bola si tehotná, keď si písala túto knihu. Kvôli zmenám hormónov máme tendenciu byť náchylnejší. Cítiš, že ti to pomohlo vyjadriť istým spôsobom svoj život so srdcom na dlani? 
 
Thalía: Áno. Byť tehotná pri v priebehu vytvárania knihy bolo vzrušujúce, úplne vnútorné otvorenie, veľmi materinské, veľmi vnútorné, samotný život. Keď si pred pôrodom, cítiš sa plný života, plný radosti, plný fantázie, príbehov. A to bol ten zvláštny moment, kedy mi osud dal do cestu túto knihu.
 
TAP: Tvoja mama čítala knihu, pomohla ti ju upraviť, ako píšeš v prológu. Čo na ňu hovorila? Ako to vzala?
 
Thalía: Kniha bola dokončená a mama prišla na návštevu týždeň predtým, ako sa to stalo. Dala som jej rukopis. Povedala som jej: ,,Tu je kniha, som zvedavá, čo mi na ňu povieš." A nečítala ju raz, ako náhle došla na poslednú stranu, začala ju čítať znova. A začali sme spomínať na tie príbehy. A začali sme pridávať príbehy, ktoré som vynechala. Smiali sme sa, plakali sme. Bol to pre mňa veľmi dôležitý moment, pretože ona tak mala možnosť znova prežiť jej život, týždeň pred odchodom, znovu prežiť všetky tie momenty, keď sme boli spolu, od nášho domova, príbeh môjho narodenia, môjho otca, mojich sestier, keď sme boli dievčatá, všetok ten magický a krásny domov, našu kariéru, naše okamihy víťazstvá a slávy. Táto cesta do minulosti bolo pre ňu ako uzatvorenie celého cyklu. A ja som ostala zmierená, pretože viem, že bola s touto knihou spätá, zároveň uzatvorila niektoré záležitosti. 
 
TAP: Viem, že si často bola v spojení s ňou, často ste spolu telefonovali. Čo ti najviac chýba?
 
Thalía: No práve to. Každý deň je to ako vytočiť číslo a nikto ti neodpovie. Ísť na miesto a povedať: ,,Pošlem ti správu a už nie je komu tu správu poslať. Už neexistuje niekto, komu by som mohla zveriť svoje intímne veci. Existuje tá energia, pretože verím v to, že keď niekto zomrie, niekto sa narodí, že sme nekoneční. Jeden je energiou, ktorá sa premení, keď opustíš tento svet, tento let. Ale nebyť tu fyzicky to je to, čo bolí: nemôžem počuť ten hlas, nemôžem tú osobu objať, necítim tu vôňu. A to je to, na čom sa snažím pracovať, deň za dňom, hodinu za hodinou, minútu po minúte. Snažím sa byť každý deň silnejšou. 
 
TAP: To čo hovoríš s energiou mi pripomína začiatok knihy, kde hovoríš, že si sa stretla s postavou dievčaťa La Llorona, vďaka ktorej si sa stala silnejšou ženou.
 
Thalía: V našej kultúre, my Latinoameričania presne vieme, kto je to La Llorona (pozn. plačúca žena legenda v Mexicu, Puerto Ricu a v Strednej Amerike, je strašidelnou postavou). Vždy bude existovať strašidelná postava v príbehoch našich rodín, našom domove a skutočne existoval taký charakter. V knihe hovorím o tom, že náš dom bol postavený nad cintorínom, pretože sme cítili rôzne nadprirodzené sily a to ťa ako malé dievčatko, urobí silnejšou, či chceš, alebo nie, chceš vzdorovať tej neviditeľnej osobe, to sa nedá ovplyvniť. A okrem toho v našej kariére alebo v našom živote existujú vždy veci, ktoré nás staršia, terorizujú, ale je dôležité im čeliť. A to je to, čo mám namysli v tejto kapitole. Je treba čeliť tvárou tvár naším strašiakom a oni zmiznú! 
 
NEKOPÍROVAŤ!!
06.10.2014 22:59:27
dennise.hoffer
© Densi 2011-2016 | All Rights Reserved | copyring: teamothalia.wgz.cz
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one